El Niňo Divers

Úvod  /  Aktuality  /  El Niňo Divers

Tak konečne si užijeme pravý Egypt. To je prvé čo ma napadne .....

Tak konečne si užijeme pravý Egypt. To je prvé čo ma napadne, pri pohľade na množstvo lodí, po priplávaní k Elphistone Reef. Doteraz sme vďaka prudkému pádu cestovného ruchu boli na útesoch väčšinou sami, ale na Elphistone je pri východe slnka lodí dvanásť. Uväzujeme sa až ako štvrtá loď v jednom z radov na juhu. Na jeden gumák to máme na severné plató riadne ďaleko. Gumák nám robí problémy už niekoľko dní. Napriek vetru a vlnám sa všetko až po St. John´s vyvíjalo v pohode. Posádka však zle uviazala jeden z gumákov a ten nám v noci skĺzol z paluby. Namiesto nočnej plavby na Abu Fandiru, sme museli čakať do rána, aby sme ho mohli ísť hľadať. Keď sme ho našli, už nemalo zmysel vydať sa na päť hodinovú plavbu. Na dôvažok sa nám pri nakladaní ten stratený gumák dostal pod dive deck a praskol. Takže Abu Fandira aj naďalej zostáva miestom, kde sme ešte neboli. Ale veď nejdeme umrieť, asi to tak má byť. Prírodu treba rešpektovať a trpezlivo čakať, aby nám ona sama ponúkla šancu, že nás príjme.  

Samozrejme, že ak sa nič neprihodí, dá sa potápať aj s jedným člnom, ale opäť raz platí to známe: „Všetko sa dá, len niektoré veci iba raz.“ More je našťastie pokojné a tak navrhujem, aby sme na ponor skočili z lode, ktorá nás môže počkať na voľnom mori na juhovýchodnej strane útesu. Keď mi to neprechádza, tak beriem stage, aby sme mali rezervu, lebo chcem doplávať až na juh. Veľkú kameru radšej nechávam na lodi. To ešte netuším, ako budem ľutovať, že beriem iba malú.   

Pomaly klesáme proti prúdu, lebo plató na severnej strane Elphistone Reef je dosť dlhé a jediné, čo púta moju pozornosť je hustý les stúpajúcich bublín. Musím dávať pozor, aby sme sa nepomiešali s inými skupinami. Keď dosiahneme tridsať päť metrov, otáčam. Stúpame k východnej stene a mne sa zdá, že porast mäkkých koralov je podstatne redší, ako tomu bývalo. Počas celého tohto safari sa vo mne miešajú dva protichodné pocity. Na niektorých útesoch sa mi zdá, že vďaka poklesu turistického ruchu sa útesy pomaly spamätávajú. Aj keď to zďaleka nie je ako bývalo, vidno najmä malé mäkké koraly, ako začínajú oživovať zdevastovaný útes. No na iných nadobúdam  presvedčenie, že apokalypsa pokračuje.

Tesne pred stenou nás dobieha tlupa potápačov. Teda skôr tlupa tej najdrahšej techniky, akú možno v súčasnosti pod vodou vidieť. Chvíľami mám pocit, že to tie fotoaparáty zobrali na ponor svojich majiteľov, ktorí sa ich zúfalo držia a ešte zúfalejšie kopú nohami. Tlupa sa rozlieza po útese za svojimi „motívmi“. Najskôr sa čudujem, že nemajú guida, až po chvíli pochopím, že toto bude zrejme ten novodobý výkvet potápania s kartičkami Solo Diver. Sledujem jedného z nich, ako nás míňa a vzápätí upriami svoju pozornosť na trčiaci mäkký koral. Šľape vodu a márne sa ho snaží udržať v hľadáčiku. Napokon si jednoducho ľahne na útes a pod sebou zaľahne niekoľko iných koralov. Búcham mu po pleci a kričím do automatiky nadávky, signalizujem pozri pod seba, zodvihni sa, ale v očiach má namiesto hanby iba vzdor a hľadí na mňa, v zmysle „čo si to dovoľuješ“ ! Keď si krúžim dlaňou popred svoje čelo, on mi ukazuje že to som ja, komu šibe!

Kúsok ďalej dve baby mlátia plutvami o dno a keďže nevedia udržať koral v hľadáčiku, tak ho jedna druhej jednoducho tlačí pred fotoaparát rukou. Nad nimi pláva starší pán, kameru nesie ako zajaca z poľovačky a pri pohľade na neho mám naozaj strach, či nedostane infarkt. Upokojuje ma aspoň to, že ho sprevádza „modelka“. Baba, akoby vystrihnutá z niektorého Unterwasser magazínu spred 25 rokov. Kam len oko dovidí, sú po útese roztrúsení títo novodobí umelci. Zúfalo hľadím na tú tragédiu a hlavou sa mi ženú tie „duchaplné“ komentáre, keď sme nedávno diskutovali na potápačskom fóre o členení potápačov na rekreačných a technických. Dovtedy som si robil z toho kastovania a nezmyselných kartičiek žarty a musím sa priznať, že až počas tej diskusie som pochopil, aké je toto kartičkové potápanie pre prírodné biotopy nebezpečné. No a teraz to tu mám v priamom prenose! Strašne ľutujem, že nemám pri sebe veľkú kameru, pretože ako hovorí môj priateľ Miško, robím práve kľúčové zábery tohto safari, ktoré predčia aj žralokov, či delfínov a môžem len dúfať, že sa mi z nich podarí v postprodukcii aspoň čosi použiteľné dostať.

Medzitým aj ujo tesne pred infarktom chce urobiť životnú fotku. Objavil pod malým previsom pekný koral a tak sa najskôr odrazí s plutvami od dna a potom sa tam natlačí aj s tým svojim podvodným fotografickým mercedesom. Chce po modelke, aby mu šla pred objektív. Tá len zmätene hľadí, lebo keby sa chcela dostať do záberu, musí vyvaliť kus skaly dynamitom. Umelec stále nie je spokojný s dielom a tak znova a znova holí útes bleskami. Plávam pred toho idiota, ukazujem mu či mu šibe a on len nechápavo hľadí a kontroluje si na tom svojom Sea Cam puzdre čo má zle. Nedokáže pochopiť že porucha je v jeho hlave!

No nie je to len o hlave toho chudáka. Kedysi bolo nepredstaviteľné, aby sa na útes dostal niekto sám bez toho, aby sa naozaj vedel potápať. Toto tu je len dôsledok a desivá ukážka toho, ako sme „zmenou štandardov“, čo v skutočnosti znamená iba to, že sme potápanie nechali ovládnuť komerciou, dopustili, že vodou sa valia hovädá, ktorých jediným záujmom je, urobiť lepšiu farebnú machuľu, ako iné hovädá. Je pre nich nadovšetko dôležité aby sa mali s čím pochváliť, keď sa vrátia domov. Čo po nich zostane vo vode, ich vôbec nezaujíma. Rovnako, ako to nezaujíma ani tých, ktorí im tie debilné kartičky vydali a to napriek tomu, že veľmi dobre vedia, aké množstvo zručností je nevyhnutné zvládnuť, aby sa niekto stal potápačom, schopným sa samostatne sa potápať a aby si mohol dovoliť zobrať do vody poriadnu zrkadlovku s dvoma bleskami. 

Ale takýto sme! Naivne som si myslel, že pod vodou tvoríme komunitu, ktorej záleží na skutočných hodnotách. Figu drevenú! Sme schopní zapredať čokoľvek v mene vlastnej hlúposti a chamtivosti. Potápanie, rovnako ako celý ten náš moderný svet, ovládol konzum. Hľadím na tých úbožiakov a už ich vidím, ako budú o rok vykladať, že aké je ťažké nájsť vhodné fotografické objekty, lebo útesy ničí El Niňo.

Text a videofoto: Jaroslav Blaško

 

02.05.2017
Cesty Za TichomModra ZonaPotapanie.bizBaburka
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené, realizácia era web solutions