List kráľovi

Úvod  /  Aktuality  /  List kráľovi

His Royal Majesty

Únavu z cesty ako vždy zaháňa zvedavosť. Možno aj preto, že času nemáme nazvyš. V Phukete strávime necelý deň, potom pre nás príde auto, ktoré nás odvezie do prístavu k lodi. Dávame si preto iba dvadsať minút na sprchu a nasleduje stretnutie na recepcii. Podľa informácií z internetu je iba pár minút od hotela pláž Nai Yang, na ktorú chodia klásť vajcia korytnačky. Baba na recepcii vraví, že je to maximálne 15 minút. Sadáme si na malé pivo v bare pri bazéne a čakáme na Silviu a Huga, ktorým malo lietadlo z Amsterdamu priletieť necelú hodinu po nás. Silvia, ktorá pracuje v Amsterdame pre Heineken, je môj dlhoročný potápačský buddy, ale naposledy sme sa videli pred dvomi rokmi na Maldivách. Hugo je jej priateľ. Teda vlastne už manžel, lebo sme ich počas plavby na lodi Sea Lady v Indonézii zosobášili. Bola to krásna svadba na romantickom neobývanom ostrove so snehobielou plážou. Na lodi nasledovala pravá pirátska veselica a nevesta so ženíchom museli jesť zo spoločného taniera. Nestíhame ani dopiť pivo a prichádzajú naši „manželia“. Nechceme strácať čas, pretože chcem zistiť, ako je to s tými korytnačkami. Vyrážame na pláž. Taxikár pri hoteli sa po žiadosti o odvezenie, díva na mňa akosi čudne a odporúča mi: „Prejdi sa!“

Tak teda ideme! Prechádzka má svoju výhodu, lebo cestou v malých potravinách zisťujem, že za cenu tretinkového piva pri bare v hoteli si môžem kúpiť dve sedem decové v obchode. Od samoobsluhy nás predsa len berie taxikár a tak sme na pláži za chvíľku.

Pláž je aj napriek neskorej hodine posiata turistami a po celej dĺžke zastavaná reštauráciami, hotelmi a penziónmi a ničím nepripomína rodisko malých korytnačiek. Po pár metroch však prichádzame k miestu, ktoré je ohradené lanami a po krajoch sa týčia malé zástavy so symbolom týchto morských cestovateliek. „Tak teda predsa!“ Dedukujem, že ohrada chráni korytnačie hniezdo s nakladenými vajíčkami. Nechápem len, ako to tá, či tie korytnačky v takom ruchu zvládli.

Potrebujem zameniť peniaze, lebo loď musím doplatiť v bathoch a tak prechádzame niekoľko zmenární. Najlepší kurz nám napokon ponúknu v malých potravinách. Problém je, že nemajú takú hotovosť ako potrebujem. „Príď zajtra, bude tu slávnosť korytnačiek, od desiatej do štvrtej popoludní pôjdu do mora“, vraví predavačka. Nechcem veriť tomu, čo počujem a tak sa pre istotu pýtam znova. Odpoveď je rovnaká. Pri večeri sa rozplývam, aké máme opäť obrovské šťastie. Meníme plán na nasledujúci deň a prioritou je samozrejme filmovanie liahnucich sa korytnačiek. Ešte v noci chystám kameru, puzdro pod vodu, aj malú kameru, aby sme mohli filmovať s Robom dvaja.

Hneď po raňajkách sa vydávame na pláž a už z diaľky je vidno, že sa nezaujímame o korytnačky sami. Pozdĺž cesty pribudli stánky, predávajú sa tričká, plyšové, drevené a kdejaké iné korytnačky a samozrejme rovno z grilu jedlo. Pribudli vlajky aj plagáty a transparenty. Bežím k ohrade na pláži, staviam kameru na statív, chystám si puzdro pod vodu a rozmýšľam, kadiaľ sa rozbehnem do vody, aby som nemusel preskakovať laná. Ruch rastie a ja dúfam, že to majú domáci všetko správne vypočítané a že do štvrtej, kým pre nás príde auto, to všetko stihnem. Potom mi padne pohľad na lano natiahnuté najbližšie k moru a na ňom visiace terčíky s číslami od jedna do dvadsať. To ma zneistí: „Čo tu z toho robia preteky?“ Ešte ani nedomyslím odpoveď, keď ku mne prichádza Silvia: „Tie korytnačky sú dosť odrastené.“

„Korytnačky? Kde?“ Obzerám sa a pohľad mi padne na niekoľko kadí umiestnených v šiatri pod stromami. Beriem kameru. V kadiach je asi osemdesiat tak tridsať centimetrových korytnačiek. Volám dievča v tričku, pýtam sa, že o čo ide a ono mi ochotne vysvetľuje, že dnes vypustia korytnačky, vyliahnuté z vajec, ktoré zachránili.

„Tak predsa preteky! Kedy už konečne prestanem byť naivný?“ Som si sám sebe smiešny. Až teraz chápem tie tričká, hračky a darčeky. Pláž, na ktorú kedysi chodili korytnačky klásť vajcia zastavali hotelmi a dnešný deň je iba slabou náplasťou na časy, keď si tu príroda vládla sama. Na dôvažok budú korytnačky vypúšťať až o sedemnástej. To my už dávno budeme na ceste do prístavu.

Bez záznamu korytnačiek utekajúcich do mora, sa v prístave stretávame s manažérom našej lode. Rýchle nalodenie, welcome drink a už smerujeme k Similanským ostrovom. Prideľujú nám kajuty, ukladáme si potápačské šabrachy, večera, chvíľa na rozdelenie do skupín a zoznámenie sa s guidami. Nám prideľujú „Severanku“. Meno dostáva hneď ako vysvitne, že je z Fínska. Potom už po národnostných skupinkách (my, Francúzi, Nemci) sedíme na hornej palube a debatujeme, alebo pozorujeme hviezdy.

Túto plavbu som už absolvoval. Spolu so Silviou sme boli v roku 2008 na Similanských ostrovoch na lodi, ktorá sa volala „Skutočne zlá bosorka“, aj tak ma pohľad na ostrovy osvetlené vychádzajúcim slnkom opäť očarí. A opäť ma ako prvé napadne: „Čo to boli za Herkulovia, ktorí tu tie kamene naukladali?“ Obrovské hnedé balvany, akoby opracované do rôznych oblých, až guľatých tvarov, lemujú pobrežie a sú na sebe miestami nastavané tak, že len ťažko sa dá pochopiť, čo ich drží pokope. K tomu biele pláže ohraničené palmami, sem tam pomedzi palmové listy presvitajúca strecha bungalovu, alebo stanu. Je to naozaj nádherný kus prírody. Na rozjímanie však niet veľa času. Káva, brífing a už sa obliekame a skáčeme rovno z lode na prvý ponor. Som trochu zaskočený tým, čo vidím, ale vravím si, že check dive je všade na miestach, kde sú útesy najviac zničené a tak sa skôr venujem Silvii, ktorá od Maldív nepotápala. Na druhý ponor si už chystám kameru do podvodného puzdra. Opäť z lode, opäť len neveriaco pozerám, v akom zúfalom stave je útes. Severanka klesá až na piesok, do asi dvadsaťpäť – tridsať metrov. Plávame okolo koralových homôľ, kde aspoň sem tam vidno živé koraly, ktoré miestami takmer úplne prekrývajú veľké húfy glassfisch, malých akoby zo skla odliatych rybiek. Tie neustále manévrujú, menia smer a vytvárajú pri tom nádherné obrazce. Ako vždy márne pátram po tom, kto tu tomu velí a stále nedokážem pochopiť, ako sa húfom šíri signál na zmenu pohybu Stovky rybiek ako jedna prudko menia smer a útočiaci predátori majú prázdne gamby. Severanka iba veľmi pomaly stúpa, takže sme stále na hrane dekompresie, ale nepripisujem tomu žiadny význam. Návrat do plytšej vody nám však opäť prináša smutný pohľad na úplne zničený útes a tak len dúfam, že už konečne opustíme tieto rumoviská a ďalší ponor dáme na pekných koralových záhradách.

Pri obede s nevôľou sledujem Ananasa, Nemca, ktorý je opäť prvý pri misách s jedlom a opäť si nehanebne naberie polovicu ovocia, podľa ktorého mu prischlo meno. Nám a aj časti Francúzov a Nemcov sa zatiaľ žiadny ananás neušiel. Keď si kopcom naloží aj vysmážané kuracie stehná, zaregistrujem zopár vyčítavých pohľadov jeho krajaniek, ktoré stoja za ním. Ľudská chamtivosť a egoizmus sú neprekonateľné! Celý čas ako stojím v rade na jedlo sa mu dívam priamo do tváre, ale Ananas spokojne prežúva, odvracia oči a dáva mi jasne najavo, že môj pohľad ignoruje. Začínam snovať pomstu.

Po obede nasleduje tretí ponor na lokalite West of Eden. Už samotný názov evokuje nádej, že sme konečne na mieste, kde si užijeme krásne koralové záhrady. Skáčeme z lode, hľadím vôkol seba a registrujem, ako Silvia neveriacky krúti hlavou. Myslí na to isté.  Púšťam kameru a už sa nenaháňam za zábermi húfov glasfish, ale zameriavam sa na to, čo je podstatné. Kam len oko dovidí, sa rozprestiera totálne zdevastovaný útes a koralové rumovisko. Takú totálnu katastrofu som ešte asi na žiadnych útesoch nezažil. Úplne evidentne sa striedajú polia, kde je namiesto koralov iba drť. Úlomky pokrývajú súvislé úseky a je to presne také isté, ako po love dynamitom zničené útesy na Komode, alebo Filipínach.

Po ponore vyťahujem notebook. Pred cestou som si na disk nahral všetko, čo som tu nafilmoval v roku 2008. Viem, že Silvia si poctivo píše potápačský denník a tak ju žiadam, aby ho priniesla a vyhľadala, v ktorý deň a o akom čase sme sa pred tými deviatimi rokmi potápali na West of Eden. Vyberám zábery a volám Viktora, ktorý šéfuje guidom na lodi. Je to sympatický Španiel, ktorý pôsobí v Thajsku päť rokov. Chvíľu hľadí na monitor a vraví: “Krásne.“

„To je West of Eden pred deviatimi rokmi.“ Vravím a pozorujem jeho reakciu. To už mám za chrbtom aj Severanku a ďalších guidov. Ozve sa zborové: „To nie je možné!“ Musím prehrávať ďalšie a ďalšie zábery. Nasledujú zábery z dnešného dňa a nastáva hrobové ticho. Viktor si sadá k nám a vysvetľuje, že katastrofu na útesoch spôsobilo El Niňo, ktoré postihlo Indický oceán v roku 2010. Hľadám pasáž, počas ktorej som plával ponad rozsiahlym polom rozdrvených koralov. Púšťam klip a vravím: „Lenže presne takto vyzerajú koralové záhrady v Indonézii a na Filipínach na miestach, kde sa lovilo dynamitom.“ Viktor iba krčí ramenami. Je tu päť rokov a on zažil útesy iba v takom stave, aké sú dnes. „Rovnako boli postihnuté aj Maldivy.“ Dodáva.

Bol som na Maldivách viackrát. Viem ako dramaticky sa aj tam zmenili útesy. Je nesporné, že čoraz častejšie prehriatie svetových oceánov sa významnou mierou podieľa na katastrofálnom odumieraní koralov. Otázne však je, či je to skutočne El Niňo. Toto meno totiž dostal jav, ktorý je typický pre západné pobrežie Južnej Ameriky a predstavuje klimatický fenomén, vyvolaný odchýlkou v systéme prúdenia morskej vody v Pacifiku. Rybári z Peru ho poznali už dávno pre nástupom industriálnej doby a jeho prvý výskyt je zaznamenaný v roku 1525. V 19. storočí dostal pomenovanie El Niňo, pretože sa vyskytuje v období Vianoc a v španielčine znamená prúd Ježiška. Dnes sa pomenovanie El Niňo zovšeobecňuje na všetky javy súvisiace so zvýšením teploty v oceánoch. Akoby sme si hľadali alibi. Akoby stačilo povedať to nie my, to ten klimatický fenomén.

Súvis medzi otepľovaním a odumieraním útesov vedie cez drobné riasy, ktoré žijú s koralmi v symbióze a dodávajú im až deväťdesiat percent energie. Pri náraste teploty koraly riasy vylúčia. Keďže riasy dodávajú koralom aj ich sfarbenie, používa sa tiež pomenovanie bielenie koralov. Ak tento stav pretrvá dlhšie ako niekoľko týždňov, koraly v podstate zomierajú hladom. Vedci odhadujú, že na následnú obnovu útesov je potrebný čas desať až pätnásť rokov. Lenže nárast koncentrácie oxidu uhličitého v atmosfére spôsobuje zmenu pH (okysľovanie) morskej vody a v takom prostredí koraly strácajú schopnosť rekonvalescencie. Negatívny vplyv má tiež prudké znečisťovanie oceánov. Aj už spomínané koralové záhrady na Maldivách nemajú žiadnu šancu na obnovu, ak budú z morského dna v ich blízkosti naďalej obrovské rýpadlá nákladných lodí ťažiť piesok, na rozširovanie ostrovov. Zažil som priamo pri potápaní, ako morský prúd unáša masu ílu, viditeľnosť klesá na dva metre a útesy zostávajú posiate hrubou vrstvou nánosov. Tá zadusí aj tie koraly, ktoré prežili oteplenie. Rovnako tak znečistenie pobrežia Thajska vplyvom nekontrolovanej výstavby hotelových komplexov a následným prudkým rozmachom turistického ruchu. K tomu sa pridáva rybolov pomocou dynamitu, či kyanidu a mnohé ďalšie negatívne vplyvy. Výsledkom je, že napokon celé koralové útesy pokryjú zeleno hnedé riasy a celý biotop zaniká.

Nasledujúci deň je potápanie rovnako smutné. Ešte šťastie, že niektoré ponory sú na lokalitách, kde sú aj pod morskou hladinou rovnaké balvany ako na pobreží a tak nie je podmorská scenéria až taká desivá. Ale aj tu ubudli ryby a morské živočíchy, voda je špinavá a na dôvažok ešte mám aj problém so Severankou. Do puzdra sa mi ani neviem ako dostala voda a keďže ignoruje moje signály, musím opustiť skupinu a vynáram sa sám. Trochu kriku na palube a meníme Severanku za Viktora.

Oproti roku 2008 sa zmenilo aj to, že tu operuje niekoľkonásobne viac lodí. Tak je tomu aj pri ďalšom ponore a pod vodou neustále stretávame skupiny potápačov. Scenéria je stále rovnako deprimujúca. Pred koncom ponoru ma zaujme dievčina na čele skupiny plávajúcej veľa nás. Aziatka, celá v ružovom, ešte aj hadicu k automatike má ružovú. V ruke kovovú tyčku, akú používajú guidi na ukazovanie a veselo s ňou pichá do zostatkov koralov a ešte sa pomocou nej aj od nich odráža. Celá skupina za ňou robí to isté. Plávam ku nej a ako zdvihne hlavu, ukazujem na tyčku a signalizujem: „Čo to robíš?“ Iba sa arogantne pozrie a ukáže mi, aby som si išiel po svojom. Vzápätí sa pred nami objavuje oveľa väčšia tlupa. Snáď dvadsať aziatov bezohľadne sediacich, či ležiacich na útese. Pred nimi zrejme guid s Go Pro kamerou a spokojne im robí záznam na pamiatku. Z ich dýchacích automatík sa valia súvislé stĺpy vzduchu a ešte aj ako ležia na útese, kopú s nohami. Plávame s Viktorom ku nim, signalizujeme: „Šibe Vám? Zdvihnite sa od útesu!“ Úplne márne. Nikto sa ani len nepohne, všetci nás ignorujú. Každý chce byť na zábere a vôbec ich nezaujíma, čo sa deje pod ich telami. Je to ukážka ľudského egoizmu a arogancie. Je to jedna z tých vecí, ktoré sa jednoducho nemôžu stať. A predsa! Mám to tu rovno pred sebou a nezostáva mi iné, len to aspoň nafilmovať. Milujem potápanie, ten božský pocit beztiaže, keď som zavesený v mase vody. Ale pri pohľade na túto hordu si čoraz nástojčivejšie uvedomujem, ako sa všetko strašne mení a aj potápanie sa miesto túžby po poznaní stáva iba otázkou ponuky a dopytu, ktorá je založená na tých najhorších ľudských vlastnostiach. Už to nie je o snahe splynúť s vodným prostredím, zdokonaľovať sa tak, aby nás prijali vodné tvory. Dôležitým sa stáva, môcť sa, pokiaľ možno bez námahy, doma pochváliť fotografiou z exkluzívnej dovolenky. A potápačské školy na celom svete menia štandardy tak, aby týmto novodobým dobyvateľom vyšli čo najviac v ústrety a čo najviac zarobili. Vymýšľajú sa stále nové, nezmyselné kvalifikácie, ktorých dôsledkom je, že po útesoch sa valia bezohľadné hordy, ktoré nikdy v živote nepoznajú čo v skutočnosti potápanie je. Neviem, či sa s tým dokážem niekedy zmieriť.

Pri večeri konečne zaváha Ananas. Opaľuje sa na hornej palube a nikoho ani len nenapadne ísť ho zavolať. Raz darmo, sebectvo na potápačskú loď nepatrí. Strategicky vysielam Huga so Silviou nabrať si kuracie stehná a samozrejme aj dvojitú porciu ananásu. Takticky pred seba púšťam najskôr Francúzov a potom aj Nemky, ktoré hneď chápu situáciu a keď sa konečne objavuje Ananas, naberám si posledné kurence aj všetok ananás čo ešte zostal v miske. Okolo stola sa všetci uškŕňajú do tanierov a Ananás sa tvári, akoby práve vypil kýbel morskej vody. Dnes sme mu síce dali ponaučenie, ale nemyslím si, že zajtra bude iný. Ani tá horda čo sme stretli vo vode sa nebude správať inak. Takí proste mi ľudia sme. Na celej čiare nad nami víťazí chamtivosť. 

Po večeri si sadám na provu lode, napchám si fajku a ovláda ma melanchólia. Nie je to prvý krát, čo zažívam zdevastovaný morský biotop. Všade kam sa po rokoch vrátime vidím, ako ubúdajú koraly. Ale tá desivá zmena, ktorá sa udiala tu vo vodách okolo Similanských ostrovov v priebehu deviatich rokov je asi to najhoršie, čo som doteraz videl. Opäť sa potvrdzuje, že práve voda a vodné biotopy nám odhaľujú, ako barbarsky sa správame k vlastnej planéte. Fajka hasne a do tmy mi nad hlavou svieti vesmír. Nič nie je večné. Aj ten útes bol pre ryby a vodné živočíchy takým vesmírom. Bol to pre ne ich celý svet. Vyvíjal sa tisícročia, čelil mnohým tsunami, nezvládol však rozmach ľudskej civilizácie. Už je to iba otázkou času a rovnaký osud čaká všetky koralové záhrady. Kúsok po kúsku budú miznúť, až sa definitívne stratia a deti našich detí budú plávať ponad zeleno hnedými riasami zarastené morské dno a nebudú si ani len vedieť predstaviť, aký nádherný bol farbami a rybami hýriaci koralový útes.

Sadám si k Hugovi a pýtam sa: „Hugo ty si poddaný?“ Nechápe, až kým Robo nepovie: „Vassal.“ A tak pokračujem: „Ty máš kráľa. Potrebujem vedieť, ako sa píše list kráľovi.“

Som pevne rozhodnutý. Požiadam panovníka, aby úplne zakázal potápanie na Similanských ostrovoch.

Hugo dá ten svoj typický úškrn, lebo mám taký pocit, že nikdy nevie odhadnúť, kedy si robíme žarty a začne: „His Royal Majesty,“.

 

Ten list sme nedopísali, dopísal som ho až doma a dnes ho posielam:

 

 

Jaroslav Blaško

Farská 22

949 01 Nitra,  Slovakia

 

His Royal Majesty

Rama X.

The Grand Palace
Na Phra Lan Road
Bangkok 10200
Kingdom of Thailand                                                        Nitra, May 25, 2017

His Royal Majesty,

I had the honour and pleasure to visit His country again. It is really beautiful and full of natural phenomenons deservedly classified among the most beautiful in the world. As unique as the nature are the people too who are nice, friendly and always willing to help.

I have decided to write to His Royal Majesty because I wish to help preserve the beauty and natural wealth of the Thai kingdom.

I am a documentarist, and through the film documents from water environment I try to focus on negative influences on the natural ecosystems caused by human activities. Following the idea: “We have not inherited our planet from our fathers, we have borrowed it from our children“, I have been working on the project “Borrowed planet“ intended mainly to young generation education.

One of my visiting aims was to document the coral gardens state in the waters of the Similan islands. I had no idea at all what an ecological disaster struck the reefs since my visit in 2008. I have really not seen so devastated coral reefs anywhere in the world. There are several reasons causing this disaster, either warming, acidification or see and ocean pollution or rapid tourism growth.

Unfortunately, I have personally seen in the waters around the Similan islands that the scuba diving guiding is unprofessional, and the tourist scuba diving training is inefficient. All that resulting in no chance of the coral reefs recovery. The above-mentioned claims I support by short videos.

I have come to conclusion that the only way how to help the coral gardens in the waters of the Similan islands is an absolute prohibition of scuba diving and water sports for several years. Therefore, I would like to ask, His Royal Majesty, to consider carefully the situation and take a decision on absolute prohibition of scuba diving and all the water sports in the waters of the Similan islands.

Also I kindly ask to consider a possibility to build kindergartens to grow corals, and bring them back to beautiful Similan islands waters by their planting.

I thank His Royal Majesty for the time devoted to my letter and my ideas, and I wish

His Royal Majesty all the best.

Yours sincerely,

 

Jaroslav Blaško

 

 

His Royal Majesty

We attach to the letter:

Information about our project "Borrowed Planet"
8 documentaries on USB media

On each USB key you will find a short video on how to drastically change the coral gardens on the Similan Islands from 2008 to 2017 and how they behave inappropriately, some divers.

 

26.05.2017
Cesty Za TichomModra ZonaPotapanie.bizBaburka
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené, realizácia era web solutions