Stretnutie pod južným krížom.

Úvod  /  Aktuality  /  Stretnutie pod južným krížom.

Úryvok z knihy Požičaná planéta I. Tonga - stretnutie pod južným krížom.

Starý Pichanda v Jakubiskovom filme „Tisícročná včela“ vraveli, že na konci sveta je plot. Dokonca nie jeden, lebo za tým plotom je vraj ďalší plot a až za tým druhým je definitívne koniec sveta. Ak by to bola pravda, tak niekde medzi tými plotmi je Tonga. Faktom je, že my sme žiadny plot nevideli, ale nie som si celkom istý, či sme nejaké tie ploty predsa len neprekonali. Myslím nejaké tie ploty v nás. Pretože cesta na Tongu je veľmi dlhá. A to nie iba preto, že je na opačnej strane zemegule, ale aj preto, že tá cesta sa začala dávno pred tým, ako sme vo Viedni nastúpili do lietadla. Práve cesta na Tongu za tunajšou populáciou Vráskavcov dlhoplutvých, bola kľúčová pri príprave dokumentu „Plač veľrýb“. Mala priniesť do filmu pozitívnu emóciu. A nie len to. Práve pri príprave scenára pred odletom na Tongu ma prvý krát napadla myšlienka pripraviť cyklus dokumentov „Požičaná planéta“.

Ako vystupujeme po nekonečnej, šesťdesiatšesť hodinovej ceste z lietadla na ostrove Vava´u, ešte netuším, ako ma toto ostrovné kráľovstvo, pozostávajúce zo 169 ostrovov, z ktorých je 36 obývaných, zmení. Ako ma utvrdí v tom, že je naozaj dôležité dokumentovať zmeny, ktoré sa dejú okolo nás a v nás, pretože voda a vodné biotopy to bytostne potrebujú. Zatiaľ viem iba to, že sme na jednom z najlepších miest na svete, kde sa dajú pozorovať veľryby. Cestou z letiska je zrejmé, že sme sa ocitli v úplne inom svete, než je ten náš. Palmové háje, jednoduché obydlia akoby roztrúsené pozdĺž cesty, umiestnené priamo do divokej vegetácie, deti v školských uniformách, mohutní Polynézania, voľne pobehujúce sliepky a prasiatka, zo stromov visiace pavučiny s obrovskými pavúkmi. Pri zastávke na miestnom trhovisku hľadím na poľnohospodárske produkty, pri ktorých ani len netuším, či je to ovocie alebo zelenina a už vôbec netuším, ako sa konzumujú. Všade vôkol more, ostrovy a ostrovčeky a to všetko popretkávané takou zvláštnou nedefinovateľnou atmosférou. Akoby to tu všetko volalo: „Človeče veď spomaľ!“

V rezorte na nás čaká mama Musi. Mohutná Polynézanka, ktorá pôsobí dojmom, že jej neradno odporovať. V skutočnosti je to citlivá duša, ktorá nám počas celého pobytu bude odkrývať tajomstvá ostrova. Ubytováva nás do jednoduchých bungalovov priamo na brehu Pacifiku a stáva sa našou domácou. Vlastne všetko, čo sa v rezorte udeje ide cez mamu Musi. Ona naplnila aj naše chladničky presne podľa toho, čo si kto v maile objednal. Ona nám pripravila uvítaciu večeru a každé ráno nám pripravuje raňajky. Vlastne to máme jednoduché. Chceš pivo? Objednaj si u mamy Musi. Chceš na večeru ryby? Stačí povedať mame Musi, ona ich nakúpi, upečie, aj prestrie stôl.  

Mama Musi je hrdá Tonžanka. Vlastne oni sú Tonžania všetci veľmi hrdý národ. Napriek zmluve s Veľkou Britániou (1901 – 1970), Tonga ako jediná krajina v Pacifiku odolala koloniálnym tlakom a udržala si nezávislosť. Zdá sa, že si ich nepodrobili ani moderní marketingoví mágovia. Konzum akoby krajinu obchádzal. Žiadne nákupné centrá, len zopár malých obchodíkov s handrami a alkoholom, určené predovšetkým pre cudzincov. Ľudia mimo hlavného mesta žijú svoj pokojný život a dopestujú, či dochovajú si takmer všetky potrebné potraviny. Hospodárske zvieratá, najmä hydina a ošípané sa voľne pohybujú nielen po dvoroch, ale po celom ostrove. Výrobný sektor predstavuje iba tri percentá HDP. Aj keď v súčasnosti kazí povesť krajiny vysoká korupcia, nezdá sa, že by to obyčajní ľudia nejako riešili. Sme tu príliš krátko na to, aby som dokázal ich život pochopiť, ale na pohľad sa zdá, že sú mimoriadne pragmatický, či skôr pohodlný. Čo však oceňujem najviac je, že v roku 1978 bol kráľovským dekrétom zastavený lov veľrýb. Tento sebavedomý národ tak celému svetu dokázal, že je možné poraziť ľudskú chamtivosť. Aspoň čiastočne. Tonga sa tak stala miestom, kam môžu každoročne priplávať Vráskavce dlhoplutvé, aby tu v relatívnom pokoji priviedli na svet svoje potomstvo.

Hneď prvé ráno, po výdatných raňajkách od mamy Musi, prichádza pre nás loď a vyrážame na more. Objaviť gejzír vydychovanej pary nie je žiadny veľký problém. Čln sa opatrne blíži k veľrybám a guid Ata nám ukazuje, ako potichu vkĺznuť do vody. Kopem s plutvami ako o dušu a mojou odmenou sú obrovské tiene, ktoré na zlomok sekundy zazriem na hrane viditeľnosti. To sa niekoľko krát opakuje. Hompáľam sa vo vlnách, a zdá sa mi nemožné že by sa mi mohlo podariť nafilmovať aspoň niekoľko použiteľných sekúnd. Napokon Ata čosi dohaduje s kapitánom člna a ten naberie kurz späť k ostrovom. Keď zastavíme v zátoke, snáď dvesto metrov od brehu, Ata nás dôrazne žiada, aby sme boli čo najtichšie a rozdeľuje nás do dvoch skupín. Keďže je nás sedem, tak ja sa stávam členom oboch. Mužskej aj ženskej. Opatrne vkĺzneme do vody a nasledujeme jeho vystretú ruku. To, čo vidíme až berie dych. V chránenej vode zátoky spí snáď pätnásť metrová matka s mláďaťom. Teda spí iba matka. Mladá veľryba neposedne pláva okolo, každých päť minút sa ide nadýchnuť na hladinu, potom sa ponorí späť k mame a saje mlieko. Vzápätí sa schováva za maminu obrovskú hlavu, spoza ktorej vykukuje a obzerá si nás s rovnakou zvedavosťou, ako si obzeráme mi ju. Následne sa opäť vydáva na hladinu a bezstarostne sa predvádza priamo pred nami. Môže mať tak štyri metre, sem tam zaspieva a opäť sa ponorí k matke. Chlapi striedajú baby, ja zostávam a celé to úžasne divadlo filmujem. To už matka hľadí zospodu na nás a začína stúpať k hladine. Ata mi zúfalo ukazuje, aby som ustúpil, čosi na mňa kričí, ale už je neskoro. Obrovské telo je tesne predo mnou, už nemôžem ani zabrať plutvami, to by som ju kopol rovno do hlavy. Zostávam nehybne ležať na vode. Ten obrovský tvor rovnako opatrne ako ja začína dvíhať svoju dlhú prsnú plutvu, ktorá ma iba o centimetre míňa. Je zrejmé, že mi práve vytýčila dištanc, na ktorý sa mám držať od jej mláďaťa. Veľryby tentoraz spolu klesajú do desať metrovej hĺbky. Malá sa opäť prisáva k matke, potom pláva okolo nej a opäť sa vydáva ku hladine. Ja sa síce snažím rešpektovať vzdialenosť, ktorú mi stanovila veľrybia matka, no mala to vysvetliť aj svojmu mláďaťu. Tomu je to evidentne jedno. Opakovane pláva až ku nám. Naše dve skupiny sa pravidelne striedajú a celé to trvá takmer hodinu a pol. Fascinujúce stretnutie s tvormi, ktoré predstavujú snáď to najkrajšie, čo sa dá v oceáne vidieť. Emócie by sa dali krájať. Aj matka sa občas vypláva nadýchnuť, ale celkom iste chápe, že jej mláďaťu žiadne nebezpečenstvo nehrozí, lebo po pár nádychoch sa vždy vracia na pôvodné miesto. Napokon obe, matka aj mláďa, zostávajú na hladine. Chvíľu nás sledujú a potom iba zľahka zamávajú chvostmi a miznú za hranou viditeľnosti. Ako vystupujem do člna, podlamujú sa mi kolená. Musím si  tvár zakryť dlaňami, aby som schoval dojatie.

Pri návrate z mora nás mama Musi čaká v „jedálni“, ktorú tvorí prístrešok na konci móla. Zdieľa s nami naše nadšenie a kým odídeme do mestečka na večeru, najskôr si napíše, čo má komu nakúpiť a potom rozpráva o živote Tonžanov. Prvý krát počujeme o omamnom nápoji kava, pri ktorom sa všetci chlapi z dediny stretávajú vždy v sobotu večer. Keď prejavíme záujem, sľubuje, že sa pokúsi pre nás  vybaviť pozvanie. Baby zase dohodnú na nedeľu návštevu bohoslužby a tak akosi pozvoľne zapadáme do ostrovného života. Dilemu ako sa dostať do „mestečka“ vyrieši mama Musi telefonátom manželovi, ktorý sa stáva na celý pobyt našim taxikárom. V reštaurácii Mango nás síce zaskočia trochu privysokými cenami, ale ako neskôr zistíme, nezostáva nám iné, iba si zvyknúť a prijať Edove heslo: „Kašlať na krízu, život nemá reprízu!“ Po večeri sa pokúšame nájsť dva betónové pylóny, ktoré tu zostali po slávnom Slovákovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Slúžili mu ako podstavce pre umiestnenie prístrojov pri pozorovaní zatmenia slnka 29. apríla 1911. Bohužiaľ neúspešne. Nasledujúci deň je sobota a mama Musi nám pri raňajkách oznamuje, že môžeme ísť večer na stretnutie mužov a že sa môžu zúčastniť aj ženy. Kvôli poruche na lodi, vyrážame na more až popoludní, tentoraz potápať a máme dva veľmi pekné ponory. Po ich skončení zostávame s člnom na mieste a ja prvý krát vyťahujem nové nahrávacie zariadenie a hydrofón. Chvíľu počujem v sluchátkach iba nárazy vĺn do boku člna, ale potom ticho pretnú tie najúžasnejšie tóny oceánu. V diaľke sa ozýva spev vráskavcov.

Mama Musi nám pripravila na večeru ryby, kalamáre, kraby, sladké zemiaky a množstvo šalátu. Je to naozaj excelentná kuchárka. Po večeri nás berie do dediny. Pri kostole majú akési komunitné centrum. Odvedie nás až ku dverám a tam sa lúči. Stretnutie je určené iba pre mužov, ktorí už sedia v streda miestnosti na jednoduchých rohožiach z palmových listov. Každý dostávame škrupinu z kokosového orecha, do ktorého veľkou naberačkou čapujú kavu. Je to nápoj z nejakého koreňa a vraj je omamný, ale zdá sa, že na Slovákov zvyknutých na slivovicu, nemá žiadne dramatické účinky. Popíjame kavu, chlapi vyťahujú bankovky a postupne ich podávajú mužovi, ktorý evidentne požíva najväčšiu úctu. Ten s nami aj vedie rozhovor. Je právnik, volá sa Sione a v meste má kanceláriu. Ich dedina sa volá Utungake a má 800 obyvateľov. Vysvetľuje nám, že oni nepijú alkohol a raz za týždeň sa muži stretávajú pri kave. Porozprávajú sa, preberú novinky, zaspievajú si spolu a okrem toho aj vyberajú peniaze pre niektorého z mužov, ktorý sa dostal do ťažkostí. Robia to bežne a aj takýmto spôsobom si v rámci komunity pomáhajú. Tak prispievame aj my a aj naše príspevky, rovnako ako ostatné zapisuje do zošita. Potom sa zaujíma o to, odkiaľ sme, a prečo sme na Tonge. „Veľryby, jasné! Viete stále u nás panujú rôzne názory na to, či bolo správne zastaviť ich lov. Vidíte, akí sú ľudia tuční? Aj to je dôsledok. Keď sa prestali loviť veľryby, začali sme chovať a jesť prasce. A táto zmena sa prejavila na našej hmotnosti.“ Chcem byť za slušného hosťa a tak len opatrne poznamenám: „Ja si myslím, že veľrýb je už tak málo, že ak by ste s lovom neprestali, tak skôr, či neskôr zabijete poslednú. Aj tak by ste museli nájsť alternatívny spôsob obživy.“ Pokrčí plecami a dodá: „Ja sám neviem, ale je to téme stále prítomná v diskusiách a názory za i proti lovu sú asi 50/50“. Napokon nám ešte poradí, kde máme hľadať Štefánikove pylóny a vzápätí diskusiu preruší zvuk gitary a chlapi spustia mohutný spev. Až mi nabieha husia koža. Spievajú polynézske piesne a ja sa opäť raz, pristihnem pri myšlienke: „Kto žije krajší život? Títo domorodci, alebo my v Európe?“ Po chvíli vyzývajú aj nás, aby sme aj my zaspievali a tak spustím „Na tej Detve“. Filmujem ako o dušu a keď jeden z mladíkov ide zarábať kavu, tak ho nasledujem. Naberá prášok, potom z cisterny do vedra napúšťa vodu a ja si uvedomujem, že je to voda dažďová, zachytená zo strechy kostola. Musím sa v duchu smiať, lebo mi pripadá komické, ako poctivo používame výlučne balenú vodu. No uvidíme! Faktom je, že ani po kave z dažďovej vody nemáme žiadne ťažkosti. Tieto stretnutia mužov trvajú až do rána. My sa však okolo polnoci lúčime. Kráčame úzkou cestou späť k nášmu rezortu a neveriacky hľadíme nad hlavy. Elektrickú energiu na Tonge vyrábajú pomocou naftových generátorov, takže sa ňou príliš neplytvá a tak čaro horúcej noci umocňuje hviezdami rozžiarená obloha. Akoby ostrovy prikryl plášť z hviezd, ktorému dominuje južný kríž, ktorý žiari nad morom rovno pred vchodmi do našich bungalovov.

Ďalšie dni sa strieda potápanie so šnorchľovanim s veľrybami. Ponory sú síce pekné, ale aj počas nich viac sledujem voľnú vodu ako útesy. Živím v sebe nádej, že by sa predsa len niekde na hrane viditeľnosti mohlo aspoň na okamih objaviť obrovské telo vráskavca. Bohužiaľ. Veľryby sa držia ďalej od pobrežia. A tak nám nezostáva iné, iba to akceptovať.  Síce už nemáme až také šťastie ako v prvý deň, ale každý spozorovaný výdych vodnej triešte prináša obrovské vzrušenie a my ochotne skáčeme do vôd oceánu a znova a znova sa pokúšame vystihnúť smer plávania cicavcov. Sú chvíle, keď sa nám to darí dokonale. Je to naozaj zážitok, ležať na vodnej hladine a vidieť, ako sa na hrane viditeľnosti objavuje obrovské telo matky a pri jej bielej prsnej plutve mláďa. Ako obe smerujú k nám, až mám obavy, že do nás narazia. Lenže veľryby o nás veľmi dobre vedia a napokon menia smer a míňajú nás. Niektoré naozaj veľmi tesne. Niektoré matky sú menej plaché a doprajú svojim mláďatám chvíľku s ľuďmi. Nevieme sa nasýtiť pohľadov na tie nádherné tvory. Každý zo štyroch dní sa nám niekoľko krát darí plávať s veľrybami v bezprostrednej blízkosti. Napriek svojej obrovskej veľkosti, sú to elegantné a majestátne živočíchy a všetky tieto stretnutia v nás vyvolávajú obrovskú eufóriu. Či už plávajú vedľa nás, alebo vyvádzajú kúsok od lode a opakovane vyskakujú nad hladinu. Nedokážem pochopiť, ako je možné takú masu dostať celú z vody. Pohľad na telo veľryby najskôr vyskakujúce z vody a vzápätí dopadajúce s obrovským rachotom a gejzírom vodnej triešte na hladinu je fascinujúci.

Tonga nás čoraz viac opantáva a nielen vo vode. Je to aj vďaka mame Musi, ktorá nám stále viac približuje život a myslenie miestnych ľudí. To že sa tak o nás stará je samozrejme súčasť jej práce, ale robí to poctivo. Jej pohľad na vec snáď najviac vyjadruje veta, ktorú povedala raz pri večeri: „Bude mi smutno, keď odídete. Pre mňa nie ste turisti, pre mňa ste ako moja rodina.“ A dodala: „Ak si želáte, v sobotu opäť môžete ísť na kavu.“ Samozrejme, že si to želáme. Je predsa zásadný rozdiel, preži večer v reštaurácii, alebo v spoločnosti domorodcov. Dnes však ideme hľadať „Štefánikove stĺpy“. Po večeri sa vydávame do uličiek Vava´u, ktoré skôr pripomínajú našu dedinu ako mestečko. Chvíľu blúdime, nikto z miestnych nechápe, čo vlastne hľadáme, až napokon jeden mladík zareaguje: „Á Slovakia!“ a navedie nás správnym smerom. Dva betónové piliere stoja na kraji cesty a najviac zo všetkého ma prekvapuje, že ešte tu stále sú. U nás doma by dávno zmizli ako stavebný materiál, ale aj to charakterizuje miestnych ľudí. Nikto z nich už nevie, načo stĺpy slúžili, ale pre nich je to niečo, čo symbolizuje históriu a tú majú v úcte. My sme zase hrdí, že s ich históriou sa spája meno jedného z najslávnejších Slovákov a že sa nám podarilo jeho stopu na ostrove Vava´u nájsť.
V sobotu sa opäť usádzame v kruhu medzi chlapmi. Právnik mi rukou naznačuje, aby som si sadol vedľa neho. Hneď pri príchode mu podávam zopár bankoviek. Zapisuje dar do zošita a pýta sa: „Našli ste tie stĺpy po Vašom rodákovi?“ Po mojom „Áno“ pokračuje: „Viete, pre nás všetkých je dôležité poznať svoje korene, to odkiaľ sme vzišli. Iba tak môžeme nájsť svoju cestu. Rozmýšľal som nad tým čo ste vraveli. Je naozaj lepšie, že sme s lovom veľrýb skončili. Prichádzajú ľudia z celého sveta a my získavame priateľov a to je pre život dôležitejšie. Ale najdôležitejšie je, že sme porazili vlastné sebectvo. To je veľká vec! Lebo ľudia môžu ďalej spolu existovať len vtedy, ak v mene spoločného života každý niečo obetuje. Tomu sa vraví karma a tá si ťa vždy nájde.“  

Sálou sa opäť rozoznejú polynézske piesne. Musím sa venovať nahrávaniu, ale tie slová mi znejú v ušiach aj keď vonku robím posledné záznamy. Z osvetlenej miestnosti sa pomedzi tmou zahalené palmy šíri spev a ja si uvedomujem, že návšteva tejto malej ostrovnej krajiny je jednou z tých, ktoré dávajú životu zmysel. Spoznali sme úplne iný spôsob života, odnášame si tie najúžasnejšie zážitky a predovšetkým poznanie, že ľudský život je predovšetkým o hľadaní cesty, ktorou budeme kráčať.

Text a videofoto: Jaroslav Blaško

 

06.04.2017
Cesty Za TichomModra ZonaPotapanie.bizBaburka
© dive 2000 production s.r.o. - všetky práva vyhradené, realizácia era web solutions